Tipy na úspešné žobranie

Dnes sa ku mne pristavil akýsi čudák a spýtal sa ma:
- Blaa blaa blaa blaaaaa (Vo ľný preklad: Potreboval by som 1 euro na autobus, žena rodí v nemocnici, ty si moja jediná záchrana, atď. atď.)
- Sorry, I don't speak Portuguese.
- Give me 1 euro!
- Sorry beybe.

Výhovorka o tom, že neviem po portugalsky nikdy nezaberie ale vždy mi blbcovi napadne ako prvá. Každý žobrák totiž ovláda anglič tinu a niektorí až tak dobre, že sa nestíham čudovať .

Niekedy mám pocit, že žobranie dosiahlo svoj profesionálny vrchol práve v uliciach Lisabonu. Schádzajú sa tu profesionáli z celého sveta, prevažne z Rumunska a zdokonaľujú svoje schopnosti. Spolužiačka na hodine portugalčiny sa snažila všetkými silami obhájiť svoju rodnú hrudu a všemožne nám vysvetľovala, že nie všetci Rumuni žobrú a nie všetci sú cigáni. Prevažná časť zúčastnených sa iba pousmiala, Taliani a Španieli vraj iných Rumunov ani nepoznajú.

V Bratislave som bol na rôznych bullshitárov pripravený okolo autobusovej stanice, tu sú na každom kroku - iba dnes som ich napočítal aspoň 5, čo ma oslovili. Pokorné žobranie niekde na rohu ulice sa už dnes nenosí a najnovšie trendy diktuje možno práve Lisabon.

Jeden večer, pred nájazdom na obľúbené bary v štvrti Barrio Alto, sme sa zastavili v Mekáči kúpiť si niečo pod zub. Pri pokladniach ku mne pristúpil otrhaný bezdomovec v neskutočne špinavej bunde Tom Hilfáč s otázkou či mu neprispejem 50 centov na jedlo. Hádzal na mňa také vyhladovelé okále, až mi ho prišlo ľúto, začnúc hľadať nejaké drobáky, keď v tom dodal, že má iba 4 eurá a chcel by si kúpiť BigMac Menu. Chlape, tak na to zabudni a šiel som si kúpiť k pokladni niečo pre seba.

Väčšina žobrákov si spravila z tejto činnosti živnosť. Nezabudnuteľný je určite mladý cigánko vyhrávajúci na harmonike v metre, ktorému do plastového kelímku pomáha zbierať dukáty balansujúci ratlík na jeho ramene. Keď začne svoje falošné sólo spievať energický slepec, cestujúci v idúcom vagóne metra bez možnosti ujsť radšej niečo prihodia do kasičky, len aby na chvíľu stíchol. Dnes som stretol v metre ďalšieho slepého umelca, ktorý v rýchlych rytmoch búchal torzom metly o zem a ďalšie melódie dopĺňal plieskaním veľkého šróbu o plechovku visiacu na jeho krku.

Keď sa ale človek prechádza nočnými ulicami Lisabonu, zhliadne kvantá bezdomovcov spiacich v kartónónových prístreškoch, dočasne vytvorených pred výkladmi zatvorených obchodov prestížnych značiek. Za značkovým životom prichádzajú denne do Portugalska stovky nových prisťahovalcov hľadajúcich lepšie zajtrajšky. Ako im pomôcť vymaniť sa z kartónových škatúľ? Nemám pocit, že to niekto presne vie a asi si musia pomôcť sami. Nie však žobraním ale prácou. Jedno ojro plíz im určite nepomože, práve naopak.