Komunizmus po portugalsky alebo urobme konkurenta Pohode

V nedeľu poobede ma zobudil taliansky kamarát Alessandro, že už by som mohol konečne vstať, nech môžeme ísť na nejaký festival. Po piatkovej a sobotňajšej žúrke som príliš nadšený nebol, ale festival v Portugalsku si predsa nemôžem nechať ujsť. 

Festival sa nenachádzal priamo v Lisabone, ale v jednom priľahlom mestečku, ktoré som nevedel nájsť na Google Maps. Otázka hneď smerovala k portugalským spolubývajúcim, že či poznajú mesto Sexual. Po chvíli smiechu mi odporučili ešte popracovať na portugalskej výslovnosti a vysvetlili nám, kam máme ísť.

Cestou vlakom som dalšiemu Talianovi (aké príznačné) Ricardovi musel vysvetľovať prečo tak nemám rád komunistov. Nasledovalo to hneď potom ako sa chcel uistiť, či vieme, že ideme na komunistickú párty. Okrem pár vysvetlení o tom, prečo je komunizmus svinstvo a prečo máme takého premiéra akého máme, dostal neskôr odo mňa Ricardo darček v podobe DVD Pupendo, kde mu to pán Mára určite vysvetlí lepšie.

Samotný festival bol pre mňa jedným veľkým bizardným zážitkom. Najprv som bol zaskočený, že komunisti vyberajú vstupné, ktoré by malo byť samozrejme zadarmo. Ale potom som pochopil, že je to normálne, aj oni musia predsa z niečoho žiť a prihodil som do kasičky 15 éčok. Čo ma však vyslovene šokovalo, bolo to, že komunisti majú veľmi radi aj Coca-Colu či Algidu. Dôležité však pripomenúť, že voči tomu bojujú a to hlavne hudbou - po dlhom čase som počul známu Kalinku. 

Prekvapilo ma obrovské množstvo mladých ľudí na tomto festivale, ktorý bol veľkosťou o niečo menší ako tohoročná Pohoda. Medzi nimi sa preplietali starší straníci s červenými karafiátmi v rukách. Mladí pionieri si zase nacvičili prvomájový pochod a ukázali nádherné bubnovanie. 

V tejto opojnej stmosfére som sa takmer nechal zlákať kúpou červeného trička Che Guevara, ktoré sa miestami tvárilo ako oficiálny dres celého festivalu. Našťastie som toľko piva nevypil. V areáli boli zastúpené vlastnými stánkami rôzne komunistické a neviemaké strany z celého sveta. Nemeckí komunisti ponúkali vychladené pivko, Arafatovi priaznivci voňavý kebab. V Palestínskom stánku boli výrazne zaskočení, keď som sa spýtal, že prečo predávajú suveníry s kresťanskou tématikou. Vraj aj v Palestíne je dosť kresťanov. Aha.

Zlatý klinec programu bola nejaká známejšia portugalská kapela, pretože ľudia poznali ich pesničky a sám musím uznať, že hrali naozaj dobre. Tejto kapele však predchádzalo dvojhodinové martýrium sprevádzané papalášmi Portugalskej Komunistickej Strany (Partido Comunistico Portugal), ktorí každých päť minút svorne skandovali PeCePe, PeCePe... 

A ja som už sa po piatej Kalinke neusmieval, už som sa iba smial...